Zuzana Nistorencu: Mystérium starovekého Egypta

ZUZANA NISTORENCU
Keď sa dávna civilizácia stáva súčasným obrazom Medzi mystériom Egypta, výtvarnou disciplínou a konštituovaním autorského jazyka

Výtvarná tvorba Zuzany Nistorencu vstupuje do obdobia, v ktorom sa dôsledná kresbová disciplína prestáva uspokojovať s vernou transkripciou viditeľnej skutočnosti a začína smerovať k podstatne komplexnejšiemu obrazovému mysleniu. Súčasným ťažiskom jej záujmu sa stáva staroveký Egypt – nie však iba ako atraktívny historický námet, ale ako mimoriadne bohatý ikonografický, symbolický a formálny systém, prostredníctvom ktorého autorka skúma vzťah figúry a znaku, línie a ornamentu, telesnosti a archetypu. Nistorencu, členka K.S.V.B.A. a úspešná študentka súkromných výtvarných hodín BEAUTIFUL ART gallery pod vedením profesionálneho umelca Didiera Le Mar, tak postupne prekračuje hranicu medzi observačnou štúdiou a vedome komponovanou autorskou výpoveďou.

 

Tvorbu Zuzany Nistorencu nemožno presne pochopiť, ak sa na ňu budeme pozerať iba cez aktuálnu fascináciu starovekým Egyptom. Egyptská tematika je síce dnes jej najviditeľnejšou a najkompaktnejšou autorskou orientáciou, no pod ňou sa nachádza podstatne dôležitejšia vrstva: systematicky budovaná kresbová skúsenosť, schopnosť analytického pozorovania a postupne sa kultivujúci cit pre proporciu, objem, rytmus, materiálovosť a vnútornú organizáciu obrazovej plochy. Práve kresba je fundamentom jej výtvarného myslenia. V štúdiách predmetov, textílií, vtáctva, prírodných štruktúr či vlasov možno sledovať autorku, ktorá sa neučí iba „nakresliť predmet“, ale predovšetkým porozumieť jeho výstavbe. Rozlišuje medzi pevnosťou a mäkkosťou, medzi hladkou a členitou matériou, medzi geometricky určiteľnou konštrukciou a organickou nepravidelnosťou. V kresbe stoličky prekrytej drapériou sa stretáva stabilná architektúra predmetu s gravitačnou premenlivosťou textilu; pri vtákovi sa optická presnosť transformuje do jemnej diferenciácie peria a telesného objemu; v štúdii stromu sa lineárna disciplína musí vyrovnať s nepravidelnosťou organického rastu. Už tieto práce ukazujú, že Nistorencu nevychádza z dekoratívnej improvizácie, ale zo skúsenosti, v ktorej je forma najskôr pozorovaná, analyzovaná a pochopená.

Táto skutočnosť nadobúda zásadný význam práve pri jej novšej, egyptsky orientovanej tvorbe. Štylizácia má totiž umeleckú váhu až vtedy, keď nie je dôsledkom neschopnosti modelovať realitu, ale vedomým rozhodnutím realitu redukovať, syntetizovať alebo pretvoriť. V práci Zuzany Nistorencu možno tento prechod sledovať pomerne zreteľne. Jej staršie alebo študijnejšie kresby sú založené prevažne na deskriptívno-modelačnom princípe: kontúra vymedzuje tvar, šrafúra a tonálna gradácia vytvárajú objem, svetlo a tieň definujú plasticitu. V novších dielach sa však línia postupne osamostatňuje, nadobúda väčšiu vizuálnu autoritu a prestáva byť iba hranicou telesa. Stáva sa nositeľkou rytmu, členenia, ornamentu a miestami aj samotného významu. Obraz sa tým presúva od iluzívnej priestorovosti smerom k väčšej plošnosti a ku kompozičnej koncentrácii.

Práve tu vstupuje do autorkinej práce Egypt v oveľa hlbšom zmysle, než by naznačovala samotná prítomnosť faraónskych portrétov, božských figúr, slnečných diskov, rohov, anchových krížov, ornamentálnych náhrdelníkov či štylizovaných očí. Staroegyptské umenie predstavuje jeden z historicky najsofistikovanejších systémov vizuálneho kódovania, v ktorom figúra, atribút, farebná plocha, proporčný poriadok, ornament a znak fungovali vo vzájomnej významovej väzbe. Nistorencu zatiaľ s týmto dedičstvom pracuje predovšetkým na formálnej a ikonografickej úrovni, no práve tento materiál jej umožňuje prekročiť hranicu čistej mimézis. Kým observačná kresba sa pýta, ako presvedčivo zachytiť predmet, symbolicky koncipovaný obraz kladie inú otázku: aký význam môže forma niesť, keď už nemusí iba napodobňovať skutočnosť? Tento posun od predmetu k znaku je jedným z najpodstatnejších momentov jej súčasného vývoja.

Egyptský cyklus zároveň ukazuje zreteľnú zmenu kompozičnej logiky. Priestor sa redukuje, iluzívna hĺbka ustupuje a figúra získava výraznejšie centrálne postavenie. Namiesto naratívnej situácie, v ktorej by postava bola zachytená v konkrétnom okamihu deja, sa objavuje figúra prezentovaná ako stabilná, takmer nadčasová entita. Frontalita, profil, osová organizácia a statickosť dodávajú viacerým prácam hieratický charakter. Nie je to dynamika udalosti, ktorá drží obraz pohromade, ale monumentálna prítomnosť figúry, jej silueta, atribút a vzťah k obrazovému poľu. Psychologická individualizácia sa tak do istej miery oslabuje v prospech typizácie. Tvár prestáva byť iba portrétom a približuje sa archetypálnej alebo emblematic­kej podobe.

Výtvarne mimoriadne dôležitá je pritom kontinuita medzi kresbou a farebnou tvorbou. Nistorencu ani v obrazoch založených na výraznej chromatike kresbu neopúšťa. Naopak, kontúra zostáva konštrukčným skeletom celej kompozície. Farebné plochy sú do nej vkladané a organizované tak, aby posilňovali čitateľnosť tvaru. Ide preto skôr o lineárno-koloristickú koncepciu než o maliarsky princíp založený na rozpúšťaní kontúr, atmosférickej modulácii či autonómnom geste štetca. Forma je najprv konštituovaná líniou, následne artikulovaná farbou. Vďaka tomu si jej práce zachovávajú grafickú zrozumiteľnosť aj tam, kde sa chromatický register výrazne rozširuje.

Farba pritom v jej najnovšom smerovaní už nefunguje výlučne ako lokálna charakteristika zobrazovaného objektu. Sýte modré, tyrkysové, zlatisté, okrové a červené tóny nadobúdajú kompozičnú autonómiu. Vytvárajú hierarchiu, rytmus a miestami až sakralizujúci účinok. Výrazná modrá môže stabilizovať figúru a vytvárať dominantný vizuálny register, zlatisté segmenty artikulujú ornamentálnu štruktúru, červený kruhový útvar dokáže fungovať súčasne ako farebná dominanta, kompozičný protiváhový bod i symbolicky pôsobiaci element. Takéto použitie farby je podstatné najmä preto, že autorka sa postupne odkláňa od čisto naturalistickej chromatickej logiky. Farba už nepopisuje iba predmet; začína organizovať obraz.

Veľmi charakteristickým prvkom jej súčasnej tvorby je ornament. Zaujímavé pritom je, že jeho zárodky možno nájsť už mimo egyptského cyklu, napríklad v kresbe vlasov, kde jednotlivé pramene prestávajú byť iba popisom účesu a vytvárajú hustú, rytmicky organizovanú lineárnu sieť. V egyptských kompozíciách sa táto tendencia rozvíja oveľa systematickejšie. Ornamentálne pásy, segmentované náhrdelníky, štruktúra pokrývok hlavy, opakovanie geometrických prvkov či rytmizované členenie vlasov prestávajú byť sekundárnou dekoráciou. V najlepších momentoch nadobúdajú tektonickú funkciu: držia kompozíciu pohromade, usmerňujú pohyb oka, vytvárajú vizuálne intervaly a kontrastujú s pokojnejšími plochami tváre alebo pozadia. Práve v tejto oscilácii medzi ornamentálnou hustotou a formálnym pokojom možno vidieť jeden z najperspektívnejších prvkov autorkinho rozvíjajúceho sa rukopisu.

Samostatnú pozornosť si zaslúži ženská figúra, ktorá sa v jej práci postupne stáva významným nositeľom obrazovej identity. V egyptsky orientovaných dielach nejde o psychologický portrét v tradičnom zmysle. Mimika je utlmená, výraz kontrolovaný, individualizujúce gesto redukované. Postava získava takmer reprezentatívnu statickosť a miestami sa približuje archetypálnemu typu. Táto depersonalizácia môže byť výtvarne veľmi produktívna, pretože presúva pozornosť od individuálneho príbehu ku všeobecnejšej symbolickej rovine. Zvlášť zaujímavá je v tomto kontexte kompozícia ženy nesúcej objemné bremeno pred výrazným červeným kruhom. Hoci nejde o dielo, ktoré by bolo možné bez ďalších autorských informácií jednoznačne ikonograficky interpretovať, jeho formálna konštrukcia už presahuje jednoduchú ilustratívnosť. Profil figúry, monumentalizovaný objem neseného bremena, redukované pozadie a dominantný kruhový útvar vytvárajú konden­zovanú vizuálnu štruktúru, v ktorej sa konkrétny motív začína meniť na univerzálnejší znak.

Práve na tomto mieste sa ukazuje hlavná vývojová otázka tvorby Zuzany Nistorencu. Nejde už o to, či dokáže presvedčivo zvládnuť egyptský námet. Podstatnejšie bude, do akej miery dokáže historickú ikonografiu transformovať tak, aby sa z nej stal materiál vlastného obrazového sveta. Každá umelecká práca, ktorá vstupuje do kontaktu s takou silnou a okamžite rozpoznateľnou kultúrnou tradíciou, sa pohybuje na citlivej hranici medzi citáciou, interpretáciou a autorskou apropriáciou. Ak zostane pri reprodukovaní známych vizuálnych modelov, jej možnosti sa prirodzene vyčerpajú. Ak však dokáže egyptský znak rozložiť, redefinovať a zapojiť do nových významových súvislostí, môže sa práve tento tematický okruh stať katalyzátorom jej individuálneho štýlu. Rozhodujúcim kritériom nebude množstvo rozpoznateľných symbolov, ale schopnosť vytvoriť obraz, ktorý bude identifikovateľný ako jej vlastný aj bez okamžite čitateľnej historickej citácie.

V tomto procese zohráva významnú úlohu aj systematické výtvarné vzdelávanie. Zuzana Nistorencu je úspešnou študentkou súkromných výtvarných hodín BEAUTIFUL ART gallery pod vedením profesionálneho umelca Didiera Le Mar, pričom práve kontinuita technického a autorského rozvoja je pre jej súčasnú etapu mimoriadne dôležitá. Akademicky chápaná výtvarná príprava totiž nespočíva iba v kultivovaní manuálnej zručnosti. Jej podstatou je formovanie vizuálneho úsudku: schopnosti rozlíšiť medzi detailom, ktorý obraz obohacuje, a detailom, ktorý ho zahlcuje; medzi ornamentom ako dekoráciou a ornamentom ako štrukturálnym princípom; medzi realistickou presnosťou a mechanickou opisnosťou; medzi tematickou príťažlivosťou a skutočnou autorskou koncepciou. Práve v tomto zmysle je možné v jej súčasných prácach sledovať postupné dozrievanie – technické zvládnutie formy sa začína meniť na schopnosť rozhodovať o tom, ktorú časť reality zachovať, ktorú potlačiť a ktorú vedome transformovať.

Jej členstvo v K.S.V.B.A. zároveň situuje tvorbu do širšieho profesijného a komunitného rámca. Takýto kontext je významný nie ako automatické potvrdenie umeleckej kvality, ale ako priestor konfrontácie, prezentácie a kultivácie autorského vedomia. Pre výtvarníka v období intenzívneho profilovania je kontakt s odlišnými vizuálnymi stratégiami dôležitým korektívom. Pomáha odlíšiť prvky, ktoré patria k študijnej fáze, od tých, ktoré sa začínajú stabilizovať ako individuálne morfologické znaky. V prípade Nistorencu možno za takéto znaky už dnes považovať výraznú linearitu, záujem o ornamentálnu segmentáciu, statickú figuráciu, kontrolovanú farebnú skladbu, centrálnosť či axialitu kompozície a rastúcu fascináciu symbolom.

Pojem „mystérium“, obsiahnutý aj v názve tohto profilu, pritom netreba chápať ako romantizujúcu predstavu Egypta redukovaného na pyramídy, faraónov a neodhalené tajomstvá. Omnoho zaujímavejšie je mystérium samotného obrazu – skutočnosť, že staroegyptské vizuálne myslenie neoddeľovalo estetiku od symbolu, obraz od rituálu ani formu od predstavy o poriadku, smrti, večnosti a transcendencii. Práve táto semantická koncentrovanosť robí z Egypta stále aktuálny zdroj umeleckého uvažovania. Zuzana Nistorencu sa k nemu zatiaľ približuje najmä prostredníctvom figúry, ornamentu, farebného akcentu a ikonografických atribútov; jej ďalší vývoj však môže spočívať v tom, že tieto prvky prestanú byť iba predmetom fascinácie a stanú sa súčasťou hlbšej osobnej ikonografie.

Výtvarná cesta Zuzany Nistorencu je preto v súčasnosti zaujímavá práve svojou otvorenosťou. Jej tvorba ešte nie je uzavretým štylistickým systémom – a bolo by predčasné za taký ju označovať. Už dnes však vykazuje dostatok opakujúcich sa formálnych dispozícií na to, aby bolo možné hovoriť o rozvíjajúcej sa vizuálnej identite. Kresbová disciplína jej poskytuje technický fundament, egyptská ikonografia priestor pre štylizáciu, ornament jej umožňuje konštruovať rytmus, farba budovať hierarchiu a symbol otvára obraz smerom k významu presahujúcemu bezprostrednú podobu zobrazovaného predmetu.

Najzaujímavejším aspektom jej súčasnej tvorby preto napokon nie je samotný staroveký Egypt, ale proces, ktorý prostredníctvom neho prebieha. Je to presun od kreslenia toho, čo oko vidí, k formulovaniu toho, čo chce obraz povedať; od mimetickej presnosti k selektívnej štylizácii, od individuálneho predmetu k archetypálnemu znaku, od technického zvládnutia média k vedomému formovaniu vlastnej vizuálnej syntaxe. Mystérium starovekého Egypta tak v tvorbe Zuzany Nistorencu nepredstavuje iba tematický cyklus. Stáva sa laboratóriom jej vlastnej výtvarnej identity – priestorom, v ktorom sa minulosť nestretáva so súčasnosťou prostredníctvom mechanického citovania, ale prostredníctvom postupnej transformácie obrazu, a kde sa z disciplíny kresby začína rodiť niečo oveľa podstatnejšie: potreba hovoriť vlastným výtvarným jazykom.

Výtvarný prejav Zuzany Nistorencu možno v jeho súčasnom štádiu definovať ako profilujúcu sa formu figurálneho symbolizmu s výraznou egyptizujúcou ikonografiou, založenú na pevnom kresbovom fundamentе, dôslednej linearite, dekoratívno-ornamentálnej artikulácii a postupnom odklone od čisto mimetickej reprezentácie smerom k semanticky koncentrovanejšiemu, archetypálne a znakovo organizovanému obrazu. Jej tvorba sa pohybuje na rozhraní observačnej kresbovej tradície a symbolickej štylizácie, pričom práve napätie medzi týmito dvoma pólmi predstavuje jeden z najpodstatnejších znakov jej formujúceho sa autorského jazyka. Nistorencu nevychádza z potreby formu radikálne deformovať ani rozpúšťať v expresívnom geste; naopak, jej výtvarné myslenie je založené na kontrole, štruktúre, rozpoznateľnosti a vedomej organizácii obrazovej plochy. Figúra zostáva čitateľná, anatomicky a proporčne ukotvená, no postupne stráca výlučne deskriptívny charakter a stáva sa nositeľkou širšieho významového rámca. V tomto zmysle možno hovoriť o tendencii k ikonizácii figúry: konkrétna postava sa vzďaľuje od psychologického portrétu a približuje sa k typu, emblému alebo archetypálnej forme, ktorej význam nevychádza iba z individuálnej identity, ale aj zo symbolického kontextu, do ktorého je zasadená.

Z formálneho hľadiska je pre jej tvorbu charakteristická predovšetkým dominantná úloha línie. Kontúra u Nistorencu neplní iba delimitačnú funkciu, teda nevymedzuje jednoducho hranice jednotlivých tvarov, ale pôsobí ako významný kompozičný a štrukturálny činiteľ. Vytvára rytmus, stabilizuje siluetu, diferencuje ornamentálne segmenty a často rozhoduje o celkovej hierarchii obrazu. Táto lineárna orientácia súvisí s jej kresbovou disciplínou, no v novších prácach nadobúda autonómnejší charakter: línia už neslúži iba objemovej modelácii, ale stáva sa prostriedkom štylizácie. Výsledkom je obrazový jazyk, v ktorom sa stretáva plasticky cítená figúra s plošnejšie organizovaným dekoratívnym rámcom. Práve tento vzťah medzi plasticitou a plošnosťou je pre jej smerovanie podstatný. V niektorých dielach možno sledovať pomerne dôslednú modeláciu tváre alebo telesnosti, zatiaľ čo vlasy, šperk, pokrývka hlavy či odev sú artikulované prostredníctvom opakovania línií, rytmických segmentov a farebných polí. Vzniká tým vnútorné napätie medzi objemom a ornamentom, medzi iluzívnou hĺbkou a dekoratívne chápanou plochou, ktoré dodáva jej kompozíciám osobitý vizuálny charakter.

Dôležitým komponentom jej štýlu je ornamentálnosť, ktorú však nemožno redukovať na povrchovú dekoratívnosť. Ornament sa v jej tvorbe čoraz výraznejšie stáva tektonickým princípom: členenie náhrdelníkov, opakovanie geometrických detailov, rytmizácia vlasov, štruktúra pokrývok hlavy či segmentácia odevných prvkov vytvárajú vnútorný poriadok obrazu a určujú tempo vizuálneho čítania. Ornament tu teda nie je iba embellishmentom, teda dodatočným estetickým skrášlením formy, ale prostriedkom organizácie. V tejto súvislosti možno hovoriť o ornamentálnej syntaxi, v ktorej sa jednotlivé prvky opakujú, variujú a vzájomne rytmizujú tak, aby vytvorili jednotný obrazový systém. Práve tento princíp má blízko k historickému vizuálnemu kódu staroegyptskej kultúry, kde ornament neexistoval izolovane, ale bol previazaný s hierarchiou, symbolikou a funkciou zobrazovaných foriem. Nistorencu túto logiku nepreberá mechanicky; skôr ju využíva ako inšpiračný model pre vlastné kompozičné uvažovanie.

Výrazným štýlotvorným prvkom je aj tendencia k hieratickosti a monumentalizácii figúry. Postavy v egyptsky orientovaných prácach často nepôsobia ako účastníci konkrétneho deja, ale ako vizuálne stabilizované entity. Redukovaný pohyb, kontrolovaná mimika, frontálna alebo profilová orientácia a kompozičná centralita vytvárajú dojem nadčasovosti a reprezentatívnosti. Tento spôsob figurácie je možné označiť za hieratický v tom zmysle, že potláča spontánnu gestickosť a každodennosť v prospech dôstojnosti, statickosti a ikonickej koncentrácie. Práve tu sa jej tvorba najviac vzďaľuje od čisto realistickej portrétnej interpretácie. Figúra sa stáva nositeľkou idey, kultúrnej pamäti alebo archetypálneho významu. Výtvarný jazyk sa tým presúva od individuálneho k univerzálnejšiemu, od portrétneho k symbolickému, od zaznamenania konkrétnej identity k vytvoreniu obrazu, ktorý funguje ako znak.

Zásadné miesto v jej súčasnom prejave zastáva aj farebná koncepcia. Chromatika nie je používaná výlučne naturalisticky, teda ako jednoduchý ekvivalent lokálnej farby predmetu, ale získava kompozičnú a miestami symbolickú funkciu. Modré, tyrkysové, zlatisté, okrové a červené tóny vytvárajú výrazné chromatické kontrasty, ktoré jednak diferencujú jednotlivé obrazové zóny, jednak podporujú reprezentatívny a miestami až sakralizovaný charakter figurálnych kompozícií. Farba tak nefunguje iba ako povrchová kvalita, ale ako významotvorný prvok. V tomto zmysle možno hovoriť o postupne sa formujúcej symbolickej chromatike, v ktorej jednotlivé farebné registre nadobúdajú opakovateľnú vizuálnu funkciu. Sýta modrá napríklad stabilizuje a monumentalizuje figúru, zlatisté a okrové prvky artikulujú ornamentálnu štruktúru a teplé červené akcenty často pôsobia ako kompozičné dominanty. Výtvarná plocha preto nie je budovaná iba prostredníctvom kresby, ale aj prostredníctvom vedomej distribúcie farebných kontrastov.

Ikonograficky je tvorba Zuzany Nistorencu v súčasnosti výrazne determinovaná staroegyptským tematickým okruhom, avšak najpresnejšie je hovoriť o egyptizujúcej ikonografii, nie o doslovnom pokračovaní historického egyptského štýlu. Autorka pracuje s vizuálnymi asociáciami starovekého Egypta – s profilovou figuráciou, štylizovanými pokrývkami hlavy, ornamentálnymi šperkami, slnečnými diskami, symbolickými znakmi a antropomorfnými či zoomorfnými atribútmi – a tieto prvky prepája so súčasným spôsobom kresbového a farebného spracovania. Z hľadiska dejín umenia je preto dôležité rozlišovať medzi historickou citáciou a autorskou reinterpretáciou. Jej súčasné práce sa nachádzajú práve v procese prechodu od prvého k druhému. Egyptský vizuálny repertoár je zatiaľ veľmi čitateľným zdrojom, no čoraz viac sa stáva materiálom pre vlastnú obrazovú syntézu. Vývojovo bude rozhodujúce, do akej miery dokáže autorka jednotlivé historicky identifikovateľné prvky transformovať tak, aby ich význam nevychádzal iba z kultúrnej pamäti diváka, ale z nového kontextu vytvoreného samotným obrazom.

Ak by sme jej tvorbu chceli zaradiť presnejšie v terminologickom rámci súčasného výtvarného prejavu, bolo by možné hovoriť o figurálnom neo-symbolizme s egyptizujúcou ikonografickou orientáciou a lineárno-dekoratívnou štylizáciou. Pojem „neo-symbolizmus“ tu nepoužívam ako označenie príslušnosti ku konkrétnej historickej skupine či programu, ale deskriptívne: ako pomenovanie tendencie, pri ktorej sú figúra a predmet presúvané z roviny bezprostredného zobrazenia do významovo koncentrovanejšej roviny znaku, archetypu a symbolu. Zároveň však zostáva dôležitá realistická báza, takže jej tvorbu nemožno zaradiť k čistej abstrakcii, expresionizmu ani k radikálne konceptuálnemu umeniu. Jej výtvarná reč je figuratívna, naratívne zdržanlivá, formálne kontrolovaná a založená na kombinácii kresbovej presnosti, dekoratívnej štruktúry a symbolického obsahu.

Podstatným znakom jej autorského smerovania je teda práve syntetický charakter. Nesnaží sa opustiť figuráciu, ale transformovať ju. Neodmieta kresbu, ale rozširuje jej funkciu. Ornament nepoužíva iba ako ozdobu, ale ako kompozičný nástroj. Farbu neaplikuje iba naturalisticky, ale začína ju využívať ako nositeľku obrazovej hierarchie. Historickú ikonografiu nepreberá iba ako námet, ale postupne ju začleňuje do vlastného vizuálneho systému. Vzniká tým tvorba, ktorú možno chápať ako prechod od observačnej reprezentácie k ikonickému a symbolicky organizovanému obrazu, pričom tento prechod ešte nie je ukončený, ale práve prebieha.

Z hľadiska umeleckého vývoja je preto najpresnejšie hovoriť nie o definitívne uzavretom štýle, ale o stabilizujúcej sa autorskej morfológii. V nej už možno identifikovať opakujúce sa prvky: zvýraznenú kontúru, ornamentálnu rytmizáciu, centrálne alebo axiálne koncipovanú figúru, redukovanú priestorovosť, hieratickú statickosť, výrazný chromatický register, symbolické atribúty a inklináciu k archetypálnej obraznosti. Ak sa tieto prvky budú ďalej rozvíjať vo vzájomnej previazanosti, môžu postupne vytvoriť plne rozpoznateľný autorský rukopis, ktorý nebude závisieť len od toho, že divák identifikuje egyptský motív, ale od samotného spôsobu, akým je obraz vystavaný.

Výtvarný štýl Zuzany Nistorencu možno teda v súčasnosti definovať ako disciplinovane konštruovaný figurálny symbolizmus s egyptizujúcou ikonografiou, založený na kresbovej presnosti, lineárnej artikulácii, ornamentálnej štruktúre, hieratickej monumentalizácii figúry a čoraz vedomejšom využívaní farby a symbolu ako autonómnych významotvorných zložiek obrazu. Jeho podstata nespočíva iba v tematickej fascinácii starovekým Egyptom, ale v postupnej premene samotnej vizuálnej syntaxe autorky: od deskripcie k selekcii, od mimézis k štylizácii, od individuálnej figúry k archetypu a od formálnej správnosti k obrazu, ktorý už neusiluje iba o podobnosť, ale o význam.

Zuzana Nistorencu – Nefertiti

Odborná formálno-ikonografická a kurátorská analýza

Predložené dielo Zuzany Nistorencu možno z hľadiska formálnej morfológie charakterizovať ako figurálnu, historizujúco-symbolickú kompozíciu s výraznou egyptizujúcou ikonografiou a lineárno-dekoratívnou štylizáciou, ktorej ústredným vizuálnym a sémantickým jadrom je idealizovaná ženská podobizeň jednoznačne asociujúca ikonický obrazový typ kráľovnej Nefertiti. Autorka nevytvára archeologickú rekonštrukciu v striktnom zmysle slova; historický prototyp využíva ako ikonografický matrix, ktorý transformuje prostredníctvom súčasnej figurálnej interpretácie, chromatickej redukcie, ornamentalizácie a plošnej syntézy. Dielo preto osciluje medzi portrétnou reprezentáciou, symbolickou figuráciou a emblémovým obrazom, pričom mimetická podobnosť nie je finálnym cieľom, ale východiskom k širšej vizuálnej semióze.

Kompozične je obraz založený na výraznej asymetrickej rovnováhe. Monumentalizovaná modrá koruna vytvára dominantnú hmotovú masu v hornej a ľavej časti obrazového poľa, zatiaľ čo samotná fyziognómia je posunutá k pravej strane a orientovaná v trojštvrťovom profile. Vzniká tak latentná diagonálna dynamika, ktorá zabraňuje statickej rigidite, hoci celkový charakter figurácie zostáva hieratický. Ide o veľmi dôležitý moment: obraz je statický v ikonickom zmysle, nie však kompozične inertný. Veľký objem koruny funguje ako optický protiváhový element k subtílnej vertikále predĺženého krku, takže autorka vytvára kontrapunkt medzi masívnosťou hornej siluety a eleganciou dolnej časti figúry. Výsledná kompozícia je vizuálne stabilná, zároveň však disponuje vnútorným napätím medzi vertikálnosťou, diagonálou a horizontálnym rytmom ornamentálnych pásov.

Mimoriadne významným prvkom je ikonizácia figúry. Nefertiti tu nevystupuje ako psychologicky individualizovaný portrétny subjekt v modernom zmysle, ale ako kultúrny archetyp, vizuálna signatúra ženskosti, dôstojnosti, moci a historickej pamäti. Autorka minimalizuje naratívnosť – absentuje konkrétny dej, prostredie i časová situácia – a sústreďuje pozornosť na samotnú reprezentáciu figúry. Táto redukcia naratívneho komponentu posúva obraz od ilustratívnosti k emblematickosti. Figúra sa stáva obrazovým znakom, nie účastníkom príbehu. Práve tento moment umožňuje hovoriť o určitej forme neo-symbolistickej figurácie, keď fyzická podoba nie je autonómnym cieľom, ale médiom sprostredkujúcim širší kultúrny a archetypálny význam.

Z hľadiska kresbovej konštrukcie je dielo založené na výraznom linearizme. Kontúra plní delimitačnú, konštrukčnú aj hierarchizujúcu funkciu. Autorka prostredníctvom nej precízne separuje jednotlivé morfologické celky – tvár, krk, korunu, ornamentálne pásy, oči, ústa a šperk. Obzvlášť v oblasti očí a obočia sa kresbová línia stáva expresívne dominantnou a sprostredkúva vizuálnu asociáciu s egyptským estetickým kánonom. Očná línia je zdôraznená, predĺžená a graficky artikulovaná, čím sa prirodzená fyziognómia transformuje na štylizovaný znak. V tomto bode sa realistická deskripcia stretáva so symbolickou schematizáciou.

Pozoruhodná je aj diferenciácia medzi plastickou modeláciou fyziognómie a plošnou artikuláciou ornamentálnych partií. Tvár a krk sú komponované prostredníctvom jemných tonálnych prechodov, ktoré vytvárajú relatívne mäkký volumetrický účinok, zatiaľ čo koruna a dekoratívne pásy sú riešené plošnejšie, s jednoznačnejšie definovanými farebnými segmentmi. Vzniká tak dialektika medzi volumetrickou a planimetrickou zložkou obrazu – medzi ilúziou trojrozmerného telesa a vedomým priznaním dvojrozmernosti obrazovej plochy. Tento kontrast je z formálneho hľadiska mimoriadne produktívny, pretože eliminuje monotónnosť a súčasne udržuje figurálnu čitateľnosť.

V chromatickej skladbe dominuje hlboká modrá, ktorá má nielen dekoratívnu, ale aj zásadne tektonickú funkciu. Mohutná modrá plocha koruny konštituuje najvýraznejšie farebné centrum obrazu a vytvára kontrast voči svetlej pokožke, neutrálnemu sivému pozadiu a okrovo-zlatým detailom. Chromatická kompozícia je založená na opozícii studeného dominantného registra a teplejších akcentov. Zlatisté, okrové, červené, zelené a tlmené terakotové segmenty v ornamentálnych pásmach fungujú ako sekundárne farebné impulzy a rozbíjajú veľkú homogénnu masu koruny na rytmicky členenú štruktúru.

Farba tu preto nefunguje len ako lokálny kolorit, teda ako opisná vlastnosť predmetu, ale postupne nadobúda autonómnu kompozičnú funkciu. Modrá monumentalizuje, zlatá artikuluje reprezentatívnosť a ornamentálnosť, sivé pozadie vytvára vizuálne neutrálne pole, voči ktorému sa figúra maximálne diferencuje. Ide o premyslený princíp chromatickej hierarchizácie, pri ktorom je divákova pozornosť vedená od dominantnej koruny cez oči a tvár smerom k vertikále krku a fragmentu dekoratívneho náhrdelníka.

Pozadie je zdanlivo sekundárne, no z hľadiska celkovej syntaktickej organizácie obrazu zohráva podstatnú úlohu. Jeho sivá, jemne texturovaná plocha nevytvára iluzívny priestor ani konkrétne prostredie, čím dochádza k dekontextualizácii figúry. Postava nie je situovaná „niekde“; existuje pred neutrálnym obrazovým poľom. Takéto riešenie zosilňuje ikonickosť a nadčasovosť. Súčasne redukcia priestorovej hĺbky približuje kompozíciu k princípu ikonického panelu, kde význam vzniká z hierarchie tvarov a znakov, nie z perspektívne konštruovanej scénickosti.

Z hľadiska ornamentálnej syntaxe je významná práca s rytmom. Koruna nie je prezentovaná ako monolitický jednoliaty tvar, ale je horizontálne členená pásmi s opakujúcimi sa farebnými segmentmi. Tieto sekvencie vytvárajú vizuálnu periodicitu a zavádzajú do statickej kompozície jemnú rytmickú pulzáciu. Ornament tu preto nefunguje ako parergon – ako nepodstatný prídavok k hlavnej forme –, ale ako integrálna súčasť výstavby kompozície. Formuje rytmus, člení hmotu, hierarchizuje jednotlivé zóny a zároveň posilňuje kultúrnu identifikovateľnosť motívu.

Pozoruhodná je tiež samotná fyziognomická štylizácia. Autorka vedome pracuje s predĺženým krkom, elegantne modelovanou čeľusťou, výraznou líniou nosa a mandľovitým tvarom očí. Tieto prvky smerujú k idealizačnej redukcii, nie k veristickému portrétizmu. Namiesto individuálnych fyziognomických nepravidelností nastupuje harmonizovaný, estetizovaný typ. Táto idealizácia je zároveň kompatibilná s ikonickou povahou motívu Nefertiti, ktorého kultúrna recepcia je už dlhodobo spojená s predstavou kanonizovanej krásy.

Ak dielo posudzujeme z perspektívy vizuálnej semiotiky, možno identifikovať tri paralelné významové vrstvy. Prvou je ikonická rovina: obraz rozpoznávame ako ženskú tvár a historický portrétny typ. Druhou je indexová alebo kultúrno-referenčná rovina, na ktorej jednotlivé atribúty – koruna, ornament, farebnosť či očná štylizácia – odkazujú na staroegyptský vizuálny kontext. Treťou je symbolická rovina, kde sa figúra môže interpretovať ako archetyp dôstojnosti, ženského princípu, moci, krásy a historickej kontinuity. Práve prekrývanie týchto troch rovín dáva obrazu väčšiu interpretačnú hĺbku, než akú by mal ako jednoduchá historická podobizeň.

Z technologického hľadiska možno na základe reprodukcie hovoriť o maliarskom postupe kombinujúcom krycie farebné plochy s mäkšou tonálnou modeláciou v oblasti tváre a krku. Bez údajov od autorky však nie je korektné definitívne určovať médium ako akryl, olej alebo kombinovanú techniku. Opticky dielo vykazuje vlastnosti vrstvenej krycej maľby s lokálnymi tonálnymi prechodmi a lineárnou podkresbou, pričom výsledná obrazová faktúra zostáva skôr uhladená a kontrolovaná než expresívne pastózna. Autorka nepracuje s gestickou stopou štetca ako dominantným výrazovým prostriedkom; jej prístup je disciplinovanejší, konštruktívnejší a orientovaný na presnosť tvaru.

V širšom štylistickom kontexte možno dielo charakterizovať ako egyptizujúci figurálny neo-symbolizmus s lineárno-dekoratívnou a mierne neohistorizujúcou tendenciou. Toto označenie nepoužívam ako zaradenie do konkrétneho historického hnutia, ale ako morfologickú charakteristiku. Neo-symbolický aspekt spočíva v posune od podobizne k archetypu; egyptizujúca rovina v práci s historickým ikonografickým repertoárom; lineárno-dekoratívny princíp v dôraze na kontúru, ornament a plošnosť; neohistorizujúca tendencia v reinterpretácii historicky etablovaného obrazového typu prostredníctvom súčasného autorského spracovania.

Kurátorská interpretácia

Z kurátorského hľadiska je sila diela založená predovšetkým na schopnosti vizuálnej kondenzácie. Autorka nevytvára rozsiahlu historickú scénu, ale redukuje celý kultúrny horizont starovekého Egypta na jedinú koncentrovanú figúru. Nefertiti sa tak stáva pars pro toto – časťou zastupujúcou celý civilizačný a estetický komplex. Monumentálna koruna, štylizovaná fyziognómia a abstrahované pozadie zbavujú portrét každodennosti a prenášajú ho do sféry kultúrneho archetypu.

Najzaujímavejším aspektom pritom nie je samotná rozpoznateľnosť historickej predlohy, ale spôsob, akým Nistorencu začína túto predlohu podrobovať vlastnej vizuálnej syntéze. V jej práci sa už profilujú znaky charakteristického rukopisu: disciplinovaná kontúra, dekoratívne segmentovanie, hieratická statickosť, chromatická koncentrácia a tendencia k redukcii priestoru. Ak bude autorka v ďalšom vývoji tieto princípy ďalej individualizovať a súčasne sa vzdiali od prílišnej závislosti od ikonografického prototypu, môže vzniknúť omnoho autonómnejší obrazový systém, v ktorom nebude egyptská tematika pôsobiť ako prevzatý vizuálny repertoár, ale ako substrát osobnej mytológie.

Práve to je podľa môjho odborného čítania najpodstatnejším vývojovým potenciálom diela. Nefertiti tu ešte zostáva veľmi silným kultúrnym predobrazom, no autorka už začína meniť jeho funkciu: z historicky rozpoznateľnej podobizne vytvára médium vlastného záujmu o ženský archetyp, ornamentalitu, hieratickosť, symbol a vizuálnu monumentalitu. Obraz tak nemožno redukovať na portrétnu repliku. Je presnejšie chápať ho ako prechodovú formu medzi ikonografickou citáciou a autorskou apropriáciou, medzi historickou pamäťou a súčasnou figurálnou interpretáciou.

Z profesionálneho kurátorského hľadiska teda dielo reprezentuje významný moment v profilujúcej sa tvorbe Zuzany Nistorencu. Ukazuje, že autorka už nepracuje iba s kresbovou správnosťou alebo dekoratívnou atraktivitou motívu, ale začína uvažovať o obraze ako o štruktúre, v ktorej majú línia, plocha, farba, ornament a ikonografický atribút svoju špecifickú syntaktickú i sémantickú funkciu. Najväčšia hodnota tohto diela preto nespočíva iba v jeho schopnosti evokovať staroveký Egypt, ale v procese, ktorým sa historická ikonografia transformuje na súčasný, disciplinovane vystavaný a postupne individualizovaný vizuálny jazyk autorky.

 

 

Predložené dielo Zuzany Nistorencu predstavuje výraznú figurálnu kompozíciu, v ktorej sa realisticky identifikovateľný ľudský motív transformuje do podstatne koncentrovanejšej, symbolicko-archetypálnej výpovede. Na rozdiel od portrétu Nefertiti, kde bol význam do značnej miery viazaný na historicky etablovaný ikonografický prototyp, tu autorka pracuje s omnoho otvorenejšou obrazovou situáciou. Dominantnou témou sa stáva bremeno, pohyb, vytrvalosť, telesná skúsenosť a ľudská dôstojnosť, pričom ich význam nie je formulovaný naratívne, ale prostredníctvom redukovanej kompozície, monumentálneho profilu a vizuálne mimoriadne účinnej konfrontácie figúry s veľkým červeným kruhovým útvarom.

Z hľadiska ikonografickej syntaxe je dielo postavené na princípe vizuálnej kondenzácie. Autorka eliminuje nepodstatné prostredie a sústreďuje sa na jedinú postavu nesúcu rozsiahly, takmer disproporčne pôsobiaci náklad. Tento motív možno interpretovať ako konkrétnu situáciu fyzickej námahy, no súčasne sa veľmi prirodzene otvára metaforickému čítaniu. Bremeno prestáva byť iba predmetom a začína fungovať ako sémantický nositeľ – ako obraz povinnosti, každodennosti, životnej záťaže, pretrvávania, zodpovednosti alebo existenciálnej skúsenosti. Takáto interpretácia však vychádza zo štruktúry obrazu, nie z doloženého autorského komentára, preto je vhodné chápať ju ako kurátorské čítanie, nie ako definitívne určenie významu.

Mimoriadne účinná je pritom samotná profilová koncepcia figúry. Hlava smeruje doľava, zatiaľ čo objem nákladu sa rozvíja smerom doprava a dozadu, čím vzniká silné diagonálne napätie. Figúra sa javí ako telesný spojovací článok medzi dvoma protichodnými pohybmi: smerom vpred a súčasne späť, k hmotnosti neseného bremena. Tento kontrapunkt vytvára psychologicky veľmi presvedčivú vizuálnu situáciu. Telo naznačuje pohyb, no celková silueta zostáva mimoriadne stabilná; kompozícia tak osciluje medzi kinetickou potencialitou a hieratickou statikou.

Práve toto napätie medzi pohybom a zastavením je jedným z najkvalitnejších formálnych aspektov diela. Postava nepôsobí ako momentka zachytená počas chôdze. Je skôr monumentalizovaná, akoby bola vyňatá z konkrétneho času a transformovaná na obrazový typ. Autorka tým prekračuje rovinu žánrovej figurácie a približuje sa k archetypizácii figúry. Konkrétna žena prestáva byť iba individualizovanou osobou a nadobúda univerzálnejší významový status.

Výrazný červený disk umiestnený za hlavou figúry predstavuje kľúčový kompozičný aj sémantický prvok. Jeho prítomnosť nemožno redukovať na dekoratívne pozadie. Funguje ako chromatická dominanta, geometrický stabilizátor aj symbolicky otvorený znak. Formálne vytvára protipól organickej nepravidelnosti figúry a nákladu. Zatiaľ čo telo, textílie a predmety sú modelované prostredníctvom mnohonásobných zalomení, prekrývaní a nepravidelných kontúr, kruh je absolútne čistou, uzavretou geometrickou formou. Tým vzniká výrazná opozícia medzi organickým a geometrickým, medzi telesnosťou a abstraktným znakom.

Jeho červená farba zároveň vstupuje do výrazného komplementárneho a teplotného kontrastu so žltým pozadím a chladnými sivými časťami odevu. Červený disk možno z vizuálneho hľadiska chápať ako solárny, kozmický či sakralizujúci atribút, avšak bez poznania autorkinho zámeru by bolo nekorektné jednoznačne ho ikonograficky identifikovať. Kurátorsky je presnejšie povedať, že kruh vytvára pole významovej amplifikácie: robí z konkrétnej figúry obraz s univerzálnejším a miestami až rituálnym charakterom.

Kompozičná výstavba je veľmi pevná. Veľký objem tela a nákladu vypĺňa podstatnú časť obrazovej plochy a autorka zámerne minimalizuje negatívny priestor. Figúra je takmer vtesnaná do formátu, čo zvyšuje fyzickú aj psychologickú intenzitu obrazu. Vzniká pocit, že postava „nesie“ nielen náklad, ale takmer celú hmotu kompozície. Tento princíp možno označiť ako kompozičnú gravitačnosť: vizuálna masa sa koncentruje do jedného dominantného telesného útvaru.

Zaujímavý je aj spôsob, akým sa jednotlivé objekty nákladu navzájom prekrývajú. Autorka ich nevykresľuje ako izolované predmety, ale ako jeden komplexný konglomerát textílií, vakov, viazaných elementov a organicky sa prelínajúcich objemov. Vzniká tak morfologická akumulácia, ktorá podporuje samotnú tému bremena. Formálna mnohovrstevnatosť tu priamo korešponduje s významom: čím viac sa predmety skladajú, prekrývajú a vrstvia, tým väčšia je vizuálna predstava záťaže.

Z hľadiska lineárnej organizácie je dielo mimoriadne bohaté. Nistorencu pracuje s kontúrou ako s významným štrukturálnym médiom. Línia definuje tvár, šatku, odev, ruky aj jednotlivé vrstvy nákladu, pričom v niektorých partiách sa mení na vnútornú kresbovú modeláciu. Najmä plášť či vrchný odev je členitý sústavou nepravidelných, takmer organicky vedených línií, ktoré vytvárajú efekt zvrásneného, hutného povrchu. Výtvarne tu možno hovoriť o texturálnej grafizácii: povrch materiálu je modelovaný prevažne prostredníctvom kresbovej štruktúry, nie prostredníctvom iluzívnej maliarskej modelácie.

Tento princíp je dôležitý aj pre definovanie autorkinho rukopisu. Jej obrazové myslenie zostáva výrazne kresbové. Aj tam, kde používa farbu, nie je primárnym nositeľom formy maliarska škvrna, ale línia a kontúra. Farebná plocha rešpektuje kresbovú konštrukciu a podriadene ju dopĺňa. Dielo preto možno charakterizovať ako lineárno-koloristicky vystavanú figuráciu, v ktorej kresba zabezpečuje morfologickú presnosť a farba vytvára emocionálnu a kompozičnú hierarchiu.

Chromaticky je obraz koncipovaný mimoriadne zaujímavo. Žlté pozadie funguje ako veľké svetelné pole, ktoré eliminuje naturalistické prostredie a súčasne vytvára výrazný kontrast s tmavými a sivými partiami figúry. Červený disk potom vystupuje ako primárna chromatická dominanta. Autorka tak používa pomerne obmedzenú, ale účinne distribuovanú paletu: žltá a červená vytvárajú teplú, takmer žiarivú optickú matricu, zatiaľ čo samotná figúra je budovaná predovšetkým pomocou sivých, čiernych, hnedých, béžových a tlmených modrastých tónov. Vzniká tým chromatická bipolarita medzi farebne aktivovaným pozadím a tlmenejšou materiálnou telesnosťou postavy.

Tento kontrast má aj významovú funkciu. Pozadie pôsobí takmer metafyzicky, zatiaľ čo telo a náklad zostávajú materiálne, hmatateľné a hmotné. Obraz sa tak rozdeľuje na dve rozdielne ontologické roviny: jednu charakterizuje materiálna konkrétnosť figúry, druhú abstraktný farebný priestor. Práve ich spojenie poskytuje dielu širší interpretačný potenciál.

Veľmi dôležitá je aj fyziognomická redukcia. Tvár nie je hyperrealisticky rozpracovaná a psychologický výraz zostáva zdržanlivý. Oči sú zatvorené alebo výrazne privreté, ústa pokojné, profil pevný. Tento výraz možno vnímať ako introspektívny, koncentrovaný alebo rezignovane pokojný. Z formálneho hľadiska však predovšetkým eliminuje dramatizáciu. Autorka nevytvára patetickú scénu utrpenia; namiesto toho stavia na dôstojnosti a kontemplatívnej koncentrácii figúry. Práve táto absencia afektu je silná, pretože význam nie je divákovi vnucovaný expresívnym gestom.

Ruky, ktoré fixujú vertikálny predmet v prednej časti postavy, predstavujú ďalší dôležitý kompozičný bod. Ich vzájomné prekrývanie vytvára lokálnu koncentráciu detailu a zároveň stabilizuje vertikálnu os figúry. Vertikálny prvok funguje ako vizuálna opora celej kompozície a súčasne vyvažuje horizontálne a diagonálne smerovanie nákladu.

Z technologického hľadiska je pri fotografickej reprodukcii potrebné zachovať terminologickú presnosť. Bez fyzickej obhliadky alebo údajov autorky nie je možné jednoznačne určiť konkrétne médium. Vizuálne však dielo pôsobí ako kombinácia kresbového média a krycej či polokrycej farebnej vrstvy na pevnej obrazovej podložke. Viditeľná je intenzívna kresbová artikulácia, vrstvovitá lineárna štruktúra a kolorovanie jednotlivých partií. Najpresnejšie je preto zatiaľ hovoriť o kombinovanom lineárno-koloristickom postupe, kým nebude technika potvrdená samotnou autorkou.

Štylistická klasifikácia

V rámci tvorby Zuzany Nistorencu považujem toto dielo za mimoriadne zaujímavé práve preto, že sa vzdiaľuje od doslovnej egyptizujúcej ikonografie a približuje sa k oveľa osobnejšej forme figurálneho symbolizmu. Stále je prítomná jej charakteristická linearita, ornamentálna senzibilita, plošná farebnosť a tendencia k archetypizácii postavy, no tentoraz nie je význam závislý od explicitne historického atribútu.

Štylisticky by som preto dielo definovala ako súčasný figurálny neo-symbolizmus s prvkami monumentálnej štylizácie, archetypálnej figurácie a dekoratívno-lineárneho konštruktivizmu.

Pojem „neo-symbolizmus“ je tu vhodný najmä preto, že obraz pracuje s konkrétnou realitou, no jej význam zámerne rozširuje prostredníctvom znakového a metaforického systému. „Monumentálna štylizácia“ označuje spôsob, akým je figúra vizuálne zväčšená a zbavená každodennej banality. „Archetypálna figurácia“ pomenúva transformáciu individuálnej postavy na všeobecnejší obraz ľudskej skúsenosti. A „dekoratívno-lineárny konštruktivizmus“ vystihuje spôsob, akým je obraz organizovaný prostredníctvom kresbovej štruktúry, rytmického členenia a plošnej farebnosti.

Kurátorské hodnotenie

Z kurátorského hľadiska považujem toto dielo za vývojovo veľmi dôležité, pretože Zuzana Nistorencu sa tu dostáva ďalej než pri prácach založených na explicitne rozpoznateľnej historickej predlohe. Obraz nepotrebuje ikonografickú autoritu Nefertiti, Hathor, Thovta či iného známeho archetypálneho typu, aby vytvoril významovú intenzitu. Význam vzniká zo samotného usporiadania figúry, bremena, kruhu, farby a línie.

To je podstatný autorský posun.

Dielo už nie je iba reinterpretáciou existujúceho kultúrneho kódu; začína vytvárať vlastnú vizuálnu metaforiku. Práve tu možno vidieť potenciál, ktorý by mohol byť pre ďalšie smerovanie Zuzany Nistorencu mimoriadne cenný. Ak bude tento spôsob práce rozvíjať, môže sa jej tvorba posunúť od egyptizujúcej ikonografie k širšiemu, individuálne koncipovanému mytologicko-symbolickému univerzu.

Najsilnejšia je pritom schopnosť diela transformovať relatívne jednoduchý figurálny motív do archetypálneho obrazu. Postava nesúca bremeno sa prostredníctvom redukovaného priestoru, monumentálneho formátu, veľkého červeného kruhu a utlmeného psychologického výrazu mení na obraz vytrvalosti, fyzickej i existenciálnej tiaže, ale zároveň aj dôstojnosti. Dôležité je, že tento význam nevzniká literárnym vysvetľovaním, ale čisto výtvarnými prostriedkami.

A práve to je z kurátorského hľadiska najväčšou kvalitou tejto práce: obsah nevzniká vedľa formy, ale prostredníctvom formy samotnej. Geometria kruhu, hmotnosť nákladu, orientácia profilu, rytmus textílií, chromatická polarita i koncentrovaná lineárnosť spolu vytvárajú obraz, ktorý je možné čítať súčasne ako figurálnu kompozíciu, symbolickú metaforu aj archetypálnu vizualizáciu ľudskej skúsenosti.

V rámci doteraz predloženého súboru Zuzany Nistorencu ide preto podľa mňa o jednu z prác, pri ktorých je najzreteľnejšie viditeľný prechod od predlohovej figurácie k autonómnejšiemu autorskému obrazu. Práve tento aspekt by som v kurátorskej prezentácii akcentovala najvýraznejšie.

 

V tomto diele Zuzany Nistorencu vstupuje do centra obrazového poľa Thoth, staroegyptské božstvo tradične spájané s múdrosťou, písmom, poznaním, počítaním, meraním času a lunárnym princípom. Jeho charakteristická antropozoomorfná ikonografia – ľudské telo kombinované s hlavou ibisa – poskytuje autorke mimoriadne účinný vizuálny archetyp, prostredníctvom ktorého môže pracovať nielen s historickou reminiscenciou, ale aj s otázkou symbolu, sakrálnej reprezentácie a transformácie kultúrnej pamäti do súčasného obrazu. Nistorencu pritom nekonštruuje archeologickú rekonštrukciu staroegyptskej maľby; vytvára vlastnú, výrazne štylizovanú interpretáciu, v ktorej sa historická ikonografia stretáva so súčasnou figurálnou kresbou, dekoratívnym linearizmom a symbolicky orientovanou chromatickou koncepciou.

Z formálneho hľadiska je kompozícia založená na prísnej centrálnej stabilizácii figúry. Thothovo torzo je komponované frontálne a takmer symetricky, zatiaľ čo hlava ibisa je otočená do profilu smerom doprava. Už tento vzťah frontality a profilu vytvára charakteristické napätie medzi statickosťou a smerovým pohybom. Telo pôsobí hieraticky, stabilne a reprezentatívne; zobák naopak vytvára výrazný horizontálny vektor, ktorý kompozíciu dynamizuje. Výsledkom je sofistikovaná opozícia medzi axiálnou monumentalitou tela a laterálnou kinetikou hlavy.

Práve dlhý, oblúkovo modelovaný zobák predstavuje jeden z najsilnejších morfologických elementov diela. Nie je iba ikonografickým atribútom identifikujúcim Thotha; funguje aj ako kompozičný nástroj. Jeho smerovanie vedie divákovo oko k pravému okraju formátu, zatiaľ čo centrálna masa tela a vertikálne vedené segmenty pokrývky hlavy udržiavajú obraz vo vizuálnej rovnováhe. Autorka tak buduje kompozíciu na vzájomnom pôsobení vertikály, horizontály a mäkkej krivky, pričom jednotlivé smery nie sú autonómne, ale navzájom sa kompenzujú.

Nad hlavou je umiestnený kruhový disk, ktorý posilňuje sakrálny charakter figúry a súčasne uzatvára vertikálnu kompozičnú os. V ikonografickom kontexte Thotha prirodzene evokuje lunárnu symboliku, ktorá je s týmto božstvom historicky spojená. V konkrétnom diele je však potrebné rozlišovať medzi tradičným ikonografickým významom a autorkinou štylizáciou: disk nie je spracovaný ako archeologicky presná citácia historického atribútu, ale skôr ako symbolicky aktualizovaná geometrická dominanta. Z výtvarného hľadiska má zásadný význam aj bez jednoznačného ikonografického dekódovania – vytvára optické zavŕšenie figúry, zvyšuje jej vertikálnu hierarchiu a posúva ju z roviny portrétnej reprezentácie do sféry emblému.

Thoth tu teda nevystupuje ako účastník naratívnej scény. Nie je zobrazený v konkrétnej udalosti, rituáli ani prostredí. Autorka ho vyčleňuje z časopriestorovej kontinuity a prezentuje ako ikonický obrazový typ. Táto absencia naratívnosti je pre charakter diela zásadná, pretože pozornosť sa sústreďuje na samotnú reprezentáciu božstva, jeho morfológiu, znakový aparát a farebnú konfiguráciu. Dochádza k určitej dekontextualizácii: Thoth neexistuje „niekde“, ale v samostatnom obrazovom priestore, ktorý má skôr mentálny a symbolický než topografický charakter.

Veľmi dôležitou súčasťou kompozície je práve pozadie. Je svetlé, atmosféricky rozptýlené a budované jemnými žltkastými, sivastými, modrastými a pastelovými intervenciami. Autorka sa vyhýba konkrétnej architektúre alebo krajine a namiesto perspektívne skonštruovaného priestoru vytvára chromatické pole, v ktorom figúra pôsobí ako samostatný emblém. Tento postup oddeľuje postavu od empirickej reality a podporuje jej nadčasovosť. Pozadie zároveň nepôsobí úplne monochromaticky; jemná variabilita povrchu zabraňuje sterilnosti a vytvára mäkkú optickú rezonanciu voči sýtejšej figurálnej dominante.

Z hľadiska farebnosti je obraz vystavaný na výraznej prevahe modrého registra. Telo, hlava i podstatná časť pokrývky sú artikulované prostredníctvom modrých, tyrkysových a zelenomodrých tónov, miestami doplnených jemnými fialovými či žltkastými interferenciami. Ide o výrazne nenaturalistickú chromatiku, čo je podstatné. Farba tu nereprodukuje fyzickú realitu, ale transformuje figúru do iného ontologického režimu. Thothovo modré telo ho vzďaľuje od biologickej telesnosti a posúva do sféry symbolického, nadprirodzeného a sakralizovaného.

Práve tu sa Nistorencu približuje k princípu symbolického chromaticizmu: farba nie je iba vlastnosťou predmetu, ale nositeľom významovej atmosféry. Modrá vytvára psychologický odstup, vizuálny pokoj a transcendentný register, zatiaľ čo teplejšie akcenty v oblasti goliera a centrálneho disku prinášajú chromatický kontrapunkt. Zlatisté, okrové, ružovočervené a tlmené purpurové prvky rozbíjajú chladný monochromatizmus a súčasne koncentrujú pozornosť v oblasti krku, teda na prechode medzi hlavou a trupom.

Široký náhrdelník má v tejto súvislosti význam nielen dekoratívny, ale aj tektonický. Jeho segmentovaná štruktúra horizontálne stabilizuje hornú časť tela a súčasne vytvára rytmický prechod medzi vertikálne orientovanou pokrývkou hlavy a mäkšie modelovaným hrudníkom. Ornament sa tak stáva integrálnou súčasťou kompozičnej syntaxe. Autorka ho nepoužíva ako nadbytočný embellishment, ale ako vizuálny organizátor obrazu.

Podobnú funkciu má aj dlhá segmentovaná pokrývka hlavy. Opakujúce sa paralelné línie vytvárajú ornamentálnu periodicitu, ktorá umocňuje monumentalitu figúry a zároveň zavádza do obrazu pravidelný rytmus. Horizontálnemu smerovaniu zobáka tak sekunduje vertikálne prúdenie lineárnych segmentov. Vzniká stabilná kompozičná matrica, v ktorej sa organická forma vtáčej hlavy stretáva s geometrizovanou ornamentálnou štruktúrou.

Zvláštnu pozornosť si zasluhujú drobné znaky v spodných častiach pásov lemujúcich tvár. Z reprodukcie ich nemožno označiť za autentický hieroglyfický text bez samostatného epigrafického alebo paleografického overenia. Odborne je preto presnejšie hovoriť o hieroglyfizujúcich grafémach, ktoré vizuálne aktivujú asociáciu s egyptským písmom. Ich funkcia je primárne ikonografická a dekoratívna: upevňujú kultúrnu identifikáciu obrazu a zároveň rozširujú ornamentálny aparát kompozície.

Z hľadiska kresby zostáva dielo výrazne lineárne. Kontúra je stabilná, kontrolovaná a funguje ako základný nositeľ tvaru. Nistorencu pracuje s pomerne jednoznačným oddelením jednotlivých morfologických celkov; modelácia objemu je prítomná, no podriadená kresbovej konštrukcii. V oblasti hrudníka a ramien vidíme mäkšie tónové prechody, zatiaľ čo hlava, zobák, ornamentálne pásy a šperk majú grafickejšie definované hranice. Vzniká tak zaujímavé napätie medzi volumetrickou modeláciou a planimetrickou štylizáciou.

Tento stret je pre autorkin rukopis veľmi charakteristický. Nistorencu sa nesnaží dosiahnuť fotografickú ilúziu. Jej obrazová reč ostáva figuratívna, no vedome si zachováva konštrukčnú viditeľnosť kresby. Telesnosť je prítomná, ale nie úplne naturalizovaná; formu udržuje kontúra, segmentácia a rytmizované členenie.

Z technologického hľadiska je pri fotografickej reprodukcii potrebné zachovať metodologickú zdržanlivosť. Bez údajov autorky alebo fyzickej obhliadky nemožno spoľahlivo určiť, či ide o akryl, olej, temperu alebo kombinovanú techniku. Viditeľný spôsob realizácie však umožňuje hovoriť o lineárno-koloristickom maliarskom postupe, ktorý kombinuje kresbovú výstavbu, krycie a miestami jemne transparentnejšie farebné vrstvy, lokálnu tonálnu moduláciu a dekoratívne artikulovanú kontúru. Povrch nie je expresívne pastózny; pôsobí skôr kontrolovane a disciplinovane, čo korešponduje s celkovou hieratickou povahou kompozície.

Z hľadiska vizuálnej semiotiky možno obraz čítať prostredníctvom niekoľkých vzájomne previazaných rovín. Na ikonickej úrovni identifikujeme antropozoomorfnú postavu človeka s hlavou ibisa. Na ikonografickej úrovni ju jednoznačne čítame ako Thotha. Na symbolickej úrovni sa následne aktivuje významový komplex spojený s múdrosťou, písmom, poznaním, racionálnym poriadkom a meraním času. A napokon na formálnej úrovni autorka tieto historické významy reorganizuje prostredníctvom vlastnej farebnej, lineárnej a ornamentálnej syntaxe.

Práve táto viacvrstvovosť je z kurátorského hľadiska podstatná. Dielo nie je zaujímavé iba tým, že „zobrazuje Thotha“. Umelecká kvalita takéhoto obrazu sa nemôže opierať iba o tematickú atraktivitu egyptského božstva. Rozhodujúce je, ako historický prototyp funguje v rámci súčasnej vizuálnej organizácie. A tu sa ukazuje najzaujímavejšia ambícia Nistorencu: nesnaží sa historickú ikonografiu rekonštruovať s archeologickou presnosťou, ale transponuje ju do vlastného obrazového registra.

Z tohto dôvodu by bolo možné štýlovú charakteristiku konkrétneho diela formulovať ako egyptizujúci figurálny neo-symbolizmus s antropozoomorfnou ikonografiou, hieratickou monumentalizáciou, lineárno-dekoratívnou syntaxou a symbolickým chromaticizmom. Takáto definícia nevychádza iba z témy, ale zo spôsobu, akým je obraz vystavaný: centrálna os, frontálne torzo, profilová hlava, výrazná kontúra, redukovaná priestorovosť, geometrická dominanta disku, ornamentálna periodicita a nenaturalistické farebné riešenie vytvárajú súdržný morfologický systém.

Kurátorské zhodnotenie

V kontexte súčasnej tvorby Zuzany Nistorencu je Thoth dôležitý najmä preto, že ukazuje jej schopnosť pracovať so symbolickou figúrou komplexnejšie než prostredníctvom jednoduchého historického portrétu. Antropozoomorfná podoba jej umožňuje vzdialiť sa od psychologického portrétizmu a vstúpiť do oblasti ikonopoetického myslenia, kde forma neodkazuje iba na konkrétnu osobu, ale na celý významový systém.

Thoth sa v jej interpretácii stáva vizuálnym médiom kultúrnej pamäti. Jeho podobizeň sprostredkúva civilizačný archetyp poznania, no zároveň poskytuje autorke priestor na rozvíjanie vlastných formálnych preferencií: monumentálneho usporiadania, lineárnosti, ornamentality, farebnej symbolizácie a redukcie naratívneho prostredia.

Najväčší potenciál diela preto nespočíva v jeho archeologickej presnosti, ale práve v schopnosti transformovať historický znak na súčasnú obrazovú entitu. Ak bude Nistorencu v tomto princípe pokračovať a bude ďalej individualizovať ornament, farebnú syntax, proporčné vzťahy i vlastnú symboliku, môže sa egyptský tematický okruh postupne meniť z ikonografickej fascinácie na autentický autorský systém.

Thoth v tomto diele prestáva byť iba historickým božstvom preneseným na súčasnú obrazovú plochu. Stáva sa nositeľom vizuálneho archetypu – obrazom poznania, poriadku a transcendentnej inteligencie, ktorého staroegyptská ikonografia je prostredníctvom autorkinej lineárnej disciplíny, symbolickej chromatickosti a ornamentálnej syntézy nanovo aktualizovaná. Práve v tomto prechode od citácie k transformácii možno vidieť jeden z najpodstatnejších momentov rozvíjajúceho sa výtvarného jazyka Zuzany Nistorencu.

 

Vyjadrenie profesionálneho umelca a umeleckého mentora Didiera Le Mar k tvorbe Zuzany Nistorencu

Pri dlhodobejšom sledovaní tvorivého vývoja Zuzany Nistorencu vnímam predovšetkým jednu podstatnú skutočnosť: jej výtvarný prejav nevyrastá iba z potreby zvládnuť techniku, ale z autentickej túžby porozumieť obrazu ako priestoru, v ktorom sa stretáva videné, prežité, intuitívne tušené a vedome konštruované. Práve tento vnútorný pohyb považujem pri jej tvorbe za mimoriadne cenný. Technickú zručnosť možno rozvíjať systematickým tréningom, kompozičné princípy možno analyzovať, proporčné vzťahy korigovať a farebnú kultúru kultivovať, no skutočná umelecká senzibilita vzniká oveľa hlbšie – v schopnosti autora vytvoriť si osobný vzťah k tomu, čo zobrazuje. A práve tam vidím u Zuzany veľmi zaujímavý potenciál.

Ako jej umelecký mentor nevnímam svoju úlohu v tom, aby som jej vnucoval vlastnú estetiku alebo z nej vytváral pokračovanie svojho rukopisu. Takýto spôsob vedenia by bol podľa mňa v priamom rozpore so samotnou podstatou umenia. Mentorstvo chápem ako citlivý, ale náročný proces kultivácie individuality: treba vedieť rozpoznať, čo je v človeku skutočne jeho, oddeliť to od náhodných vizuálnych vplyvov, posilniť jeho prirodzené dispozície a zároveň ho viesť k technickej, intelektuálnej a kompozičnej disciplíne. Umelecký mentor by nemal určovať, kam má autor dôjsť; mal by mu pomôcť vidieť viac možností, pochopiť dôsledky vlastných rozhodnutí a postupne nadobudnúť takú mieru vizuálnej gramotnosti, aby sa dokázal rozhodovať slobodne, ale nie svojvoľne.

Na Zuzaninej tvorbe oceňujem práve jej ochotu prechádzať týmto procesom poctivo. V kresbe sa učí rozumieť konštrukcii formy, proporcii, objemu, svetlu, materiálovej diferencovanosti i vzťahu detailu k celku; v maľbe postupne objavuje, že farba nie je iba povrchovou kvalitou objektu, ale autonómnym kompozičným fenoménom schopným niesť atmosféru, hierarchiu aj symbolický význam. V ornamentálnej práci sa učí rozlišovať medzi dekoráciou a štruktúrou, medzi prvkom, ktorý plochu iba vypĺňa, a prvkom, ktorý ju rytmicky organizuje. A v symbolicky orientovaných dielach sa dostáva k ešte náročnejšej otázke – ako vytvoriť obraz, ktorý niečo znamená bez toho, aby musel svoj význam slovne vysvetľovať.

Práve jej súčasná fascinácia starovekým Egyptom sa mi javí ako veľmi prirodzený a plodný priestor takéhoto dozrievania. Nevidím ju iba ako tematickú preferenciu či príťažlivosť exotického historického sveta. Egyptská vizuálna kultúra jej poskytuje mimoriadne koncentrovaný systém formy, znaku, ornamentu, hierarchie, sakrality a archetypálnej figurácie. Je to prostredie, v ktorom môže rozvíjať to, k čomu má prirodzene blízko: dôraz na líniu, kontúru, rytmus, symbolický atribút, monumentalitu figúry, výraznú farebnú plochu a určitý druh vizuálnej dôstojnosti. V dielach ako Nefertiti alebo Thoth možno sledovať, ako sa tento záujem postupne presúva od ikonografickej fascinácie k vedomejšiemu spôsobu obrazovej výstavby.

Veľmi pozitívne vnímam aj fakt, že Zuzana sa nebojí detailu. Detail však v umení predstavuje dvojsečný nástroj. Môže obraz obohatiť, ale môže ho aj zadusiť. Preto sa pri našej práci často vraciame k otázke, čo je ešte významotvorná štruktúra a čo už iba vizuálna informácia navyše. Umelecké dozrievanie totiž nespočíva v schopnosti pridať do obrazu čo najviac, ale neraz práve v schopnosti vedieť, čo z neho odstrániť. Kultivácia výtvarného jazyka je do veľkej miery proces selekcie. Autor sa učí rozlišovať podstatné od efektného, autentické od odvodeného, vnútornú potrebu od vizuálneho zvyku.

Zuzana má podľa môjho názoru veľmi dobrú dispozíciu pre symbolicky orientovanú figurálnu tvorbu. V jej najzaujímavejších prácach sa už objavuje tendencia presunúť postavu z roviny konkrétneho portrétu do roviny archetypu. Figúra sa postupne stáva viac než telom – stáva sa nositeľom významu. Kontúra prestáva byť iba hranicou formy a získava tektonickú funkciu. Ornament začína organizovať obraz. Farba sa osamostatňuje od naturalistického opisu a vstupuje do sémantiky kompozície. Práve tieto momenty považujem za podstatné, pretože signalizujú prechod od technického zvládania média k vedomému autorskému mysleniu.

Zároveň však považujem za dôležité povedať, že umelecký vývoj nemá byť naháňaním sa za rýchlou „originalitou“. Osobitý rukopis nevznikne tým, že sa človek rozhodne byť za každú cenu iný. Vzniká oveľa pomalšie – opakovaným pozorovaním, disciplínou, omylom, korekciou, pochybnosťou, citlivosťou a postupným odstraňovaním všetkého, čo nie je nevyhnutné. Keď je tento proces pravdivý, individualita sa začne objavovať prirodzene. Nepotrebuje byť deklarovaná. Je prítomná v spôsobe vedenia línie, vo výbere proporcie, v miere ticha medzi jednotlivými prvkami, vo farebnom akorde i v tom, čo sa autor vedome rozhodne nezobraziť.

A práve v tomto zmysle Zuzaninu tvorbu hodnotím veľmi pozitívne. Nie preto, že by som ju chcel prezentovať ako ukončený výsledok – to by bolo voči jej vývoju nepresné –, ale preto, že v nej vidím živý tvorivý proces, ktorý má smer, vnútornú energiu a schopnosť ďalšej metamorfózy. Jej práce dnes nesú kombináciu disciplíny a intuície, ktorá je pre výtvarný rast mimoriadne dôležitá. Učí sa kontrolovať médium bez toho, aby stratila spontaneitu, a zároveň postupne objavuje, že technická istota má hodnotu iba vtedy, keď slúži myšlienke.

Ako profesionálny umelec veľmi dobre viem, že najťažšou vecou nie je naučiť človeka kresliť. Oveľa ťažšie je pomôcť mu naučiť sa vidieť. A vidieť neznamená iba registrovať proporcie, farby a tvary. Znamená to rozpoznávať vnútorné vzťahy, rytmus, napätie, ticho, význam a mieru. Znamená to dokázať sa pred obrazom zastaviť a položiť si otázku, prečo musí byť práve taký, aký je. Keď sa autor začne pýtať týmto spôsobom, výtvarná práca už prestáva byť mechanickým cvičením a začína byť vedomou tvorbou.

Na Zuzane si preto cením predovšetkým jej otvorenosť učiť sa, prijímať korekciu, vracať sa k dielu a nevnímať opravu ako osobné zlyhanie, ale ako prirodzenú súčasť tvorivého procesu. To je vlastnosť, ktorá má v umení obrovskú hodnotu. Talent môže byť iskrou, ale bez trpezlivosti a schopnosti sebakritickej reflexie zostáva iba prísľubom. U Zuzany vidím ochotu túto iskru premieňať na vedomú, systematicky budovanú tvorbu.

Jej súčasná egyptská línia má podľa mňa potenciál prerásť do oveľa osobnejšieho ikonografického systému. Prajem si, aby sa postupne dostala do bodu, keď Egypt už nebude iba témou, ktorú zobrazuje, ale vnútorným jazykom, ktorý dokáže transformovať podľa vlastnej senzibility. Vtedy môže vzniknúť niečo skutočne podstatné: obraz, ktorý nebude potrebovať explicitný historický atribút, aby sme v ňom cítili monumentalitu, tajomstvo, spiritualitu, dôstojnosť a určitú archaickú pamäť.

Na tejto ceste ju chcem viesť s náročnosťou, ale zároveň s rešpektom k tomu, čo je v jej tvorbe osobné a nenahraditeľné. Verím, že umelecké mentorstvo má mať aj ľudský rozmer. Nemá iba opravovať chyby; má pomáhať človeku veriť vlastnému videniu natoľko, aby bol ochotný na ňom tvrdo pracovať. Má otvárať dvere, nie určovať jedinú cestu.

A práve preto ma Zuzanin vývoj teší. Vidím v ňom nielen technický progres, ale aj rastúcu vnútornú kultúru obrazu. Vidím autorku, ktorá sa učí spojiť remeselnosť s imagináciou, historickú fascináciu so súčasnou citlivosťou a racionalitu výstavby s intuitívnym prežívaním. Pokiaľ si túto otvorenosť, pracovitosť a schopnosť hľadať zachová, môže sa pred ňou postupne vytvoriť výtvarná cesta, ktorá nebude založená na napodobňovaní cudzích riešení, ale na skutočnom poznávaní seba samej prostredníctvom obrazu.

Dôležité je, akým človek vidí svet, pokračuje v spôsobe, akým ho dokáže precítiť, a svoju skutočnú podobu získava až vtedy, keď má odvahu tento vnútorný pohľad premeniť na obraz. Práve túto odvahu a postupne rastúcu schopnosť vlastného výtvarného myslenia považujem v súčasnom vývoji Zuzany Nistorencu za jednu z jej najväčších hodnôt.

Didier Le Mar
profesionálny umelec a umelecký mentor
BEAUTIFUL ART gallery